Ako sa to všetko začalo / OCD story

Autor: Tereza Szalaiová | 19.7.2019 o 10:43 | Karma článku: 7,60 | Prečítané:  3026x

Nasledujúce riadky obsahujú začiatok môjho príbehu, ktorý je navždy poznačený OCD. Snáď jeho rozprávaním pomôžem niekomu, kto je na podobnej ceste, no cíti sa byť stratený.

Už od malička som bola veľmi šťastné dieťa, ktoré malo všetko, čo dieťa má mať. Skvelú rodinu a najlepšiu kamarátku, ktorá bývala (stále býva) o dva poschodia nižšie než ja. Celé dni sme trávili na dvore pred našim činžiakom, kde sme sa hrávali aj s ostatnými deťmi zo susedstva a domov sme prišli len na obed a večer. Moje detstvo bolo dokonalé. No hoci som bola napohľad bezstarostné malé dievčatko, v mojej mysli sa neustále šírili obavy a úzkosť. Samozrejme, vtedy to nebolo také badateľné a sama som si neuvedomovala, že to v budúcnosti vyústi do niečoho oveľa väčšieho. Jednoducho som to brala ako súčasť môjho života.

Starosti som mala najmä o rodinu. Vždy, keď niekto odišiel, hoci len na krátky čas, pociťovala som obrovský strach. Strašne som sa bála, že sa osobe, na ktorej mi záleží, niečo stane. Keď bol niekto z rodiny mimo nášho domova, neustále som bola v strehu a nebola som kľudná, kým sme všetci neboli doma. Postupne to narastalo do väčších rozmerov. Rodičov som sa vždy pýtala, kde, s kým a na ako dlho idú preč. Keď sestra, ktorá študovala v inom meste nedvíhala telefón, chcela som volať na políciu. A stredy! Och, ako som len neznášala stredy. V tieto dni, totiž ocino už pravidelne niekoľko rokov chodí hrávať volejbal s kamarátmi a po hre si idú sadnúť na pivo. Bola som schopná mu zavolať aj päťkrát, len aby som sa presvedčila, že je v poriadku a v noci som chodievala skontrolovať jeho posteľ, či už sa nevrátil, a ak náhodou ešte nebol doma, nemohla som spať kým neprišiel. Obmedzovalo to nielen mojich blízkych, ale aj mňa. S vekom sa môj strach zmenil. Už som sa viac nepotrebovala neustále uisťovať, či je moja rodina v poriadku, ale vždy som musela mať istotu, že je všetko presne tak, ako má byť. Každý večer som si ukladala plyšákov na rovnaké miesto a kým neboli tak ako majú byť, nemohla som zaspať. Dokonca, aj keď som už bola väčšia a začalo ma to otravovať, nemohla som sa tohto zvyku vzdať. Jednoducho, všetko muselo mať svoje miesto. Mala som presne stanovenú formulku na dobrú noc, ktorú som musela povedať každému členovi mojej rodiny, každý jeden večer pred spaním. Keď niekto odchádzal z bytu, vždy som musela za nimi zatvoriť dvere ja, napočítať do troch a znova ich otvoriť a zakývať im. Ak by som to totiž neurobila, mohlo by sa im niečo stať... a to som predsa nemohla riskovať. Všetky tieto rituály boli pre mňa normálne a nikto tomu neprikladal veľkú váhu. Jednoducho sa stali súčasťou našej rodiny a každý to rešpektoval. Nikto ale netušil, že v skutočnosti sú to príznaky, ktoré sa dostavili, až keď som mala 13 rokov.

Prešlo pár týždňov nového roka 2014, kedy sa to všetko spustilo a rozpútalo sa to, čo je súčasťou môjho života až dodnes. V škole sa začali šíriť fotky polonahých dievčat z môjho okolia a ja som zrazu pocítila, akí vedia byť ľudia zlí. Každý nerobil nič iné, len tieto dievčatá rozoberal, ohováral a riešil. V takom veku, je veľmi ľahké, zobrať si reči druhých k srdcu, pretože je to obdobie, kedy sme citliví a zraniteľní. No a ja som začala mať stavy. Stavy, ktoré sú už priamym prejavom obsedantno-kompulzívnej poruchy. Jednoducho som začala mať obavy, že sa niekde objavia aj moje fotky takéhoto charakteru. A možno by táto obava bola vcelku normálna, keby som takéto fotky niekedy urobila (a možno urobila, len si to nepamätám - áno, toto je tá najviac zvrátená stránka tejto poruchy - môžete si byť akokoľvek istí, že ste to nespravili, aj tak veríte svojej vymyslenej predstave), no nikde nebol najmenší dôkaz o existencii, takýchto fotiek. Možno si práve hovoríte, „Ak si z toho mala strach, tak asi si to musela urobiť,“ ale o tom je celá táto choroba. Bojíte sa vecí, ktoré ste neurobili, ale pomyslenie na ne je pre vás tak hrozivé, že vaša myseľ začne okamžite pracovať. Celý tlak, ktorý sa šíril v mojom prostredí, praskol do poruchy, ktorá vo mne narastala od detstva. Nedokázala som na nič iné myslieť. Odrazu bol môj svet zaplavený obavami, ktoré nemali žiadny reálny základ. Na nič som sa nedokázala sústrediť, neustále som kontrolovala, či sa niekde tieto fotky nenachádzajú, hľadala som pod každou jednou stoličkou, na ktorú som si sadla, za každým jedným stolom, za ktorým som jedla, za každým, keď som odniekadiaľ odchádzala, musela som všetko skontrolovať, lebo čo ak. Bola som stratená. Bola som stratená vo svojej vlastnej hlave. Absolútne som tomu nechápala a nevedela som, čo mám robiť. Čo mám povedať rodičom? Mami, bojím sa, že niekto nájde moje nahé fotky, ktoré neexistujú? V tom čase som samozrejme netušila, že existuje niečo ako OCD a vôbec som si nevedela predstaviť, čo sa to so mnou deje. Takto som prežila celé leto. Na jeseň som si povedala, že takto nemôžem ďalej žiť a snažila som sa s tým bojovať sama, ako som len vedela. Zo začiatku to bolo v pohode, no koncom roka sa to všetko opäť vrátilo. Tentokrát však enormne. Už som sa viac nebála len fotiek, ale vyslovene všetkého. Všetko som musela miliónkrát opakovať, len aby som sa uistila, že sa nestane niečo zlé, že ja som nespravila niečo zlé. Prišlo to do stavu, kedy som to už jednoducho musela povedať rodičom. V deň pred Silvestrom, som im s plačom všetko vyrozprávala a hoci tiež nevedeli čo mi je, boli veľmi vnímaví a snažili sa mi pomôcť. Mamka mi sľúbila, že hneď po prázdninách so mnou pôjde k psychologičke. Nasledovalo naozaj veľmi ťažké obdobie. Obdobie, v ktorom som prestávala veriť, že sa to zlepší. Strácala som nádej a myslela som si, že takáto už budem celý život. Nemohla som sa sústrediť, nemohla som chodiť vonku, nemohla som robiť, čo ma baví. Okrem toho, že som musela chodiť do školy, som bola prakticky zavretá doma vo svojej izbe na sedačke, alebo v posteli.

Takto to všetko začalo. Za 5 rokov, čo bojujem s touto chorobou, som sa už naučila jednotlivé obsesie aj kompulzie ovládať, ale raz za čas sú tu dni, kedy sa všetko vráti do obdobia, kedy sa to celé spustilo a ja mám pocit, že ani nevstanem z postele.

Snáď som vám dostatočne priblížila, ako to zhruba vyzerá u človeka diagnostikovaného s OCD. Existuje viacero typov OCD a u každého sa prejavujú inak. Pokiaľ máte pocit, že ste sa v niečom našli, alebo zažívate podobné obdobie a neviete, čo sa s vami deje, nebojte sa. Bola som tam. No nič vám nepomôže viac ako rozhovor s osobou, ktorej dôverujete. Ak však nemáte nikoho na koho sa obrátiť, existujú rôzne centrá a linky, na ktoré môžete zavolať, alebo anonymne napísať a oni vám radi pomôžu. Nezabudnite, že každý má právo na to byť šťastný a hoci sa niekedy zdá, že už nikdy sa veci nezlepšia, nič netrvá večne, rovnako ako zlé obdobie. Pamätajte, bez dažďa by neboli žiadne kvety :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Matúš Ritomský

Opatrne s Kočnerovou Threemou

Kočnerove slová, do okamihu, kým sa ich nepodarí overiť, treba brať s rezervou.


Už ste čítali?